Ďalekohľad 17

Ďalekohľad č.17Hľadanie krajiny

Velké a známe galérie sú vždy plné turistov a návštevníkov. Každý tu hľadá niečo iné – niekto túži po „spoločnej” fotografii s obrazom Mona Lisa, niekto si chce pozrieť slávne obrazy, aby sa mohol vytiahnuť pred známymi, niektorí sú tam pracovne, niektorí sa nudia a niektorí úprimne a mlčky obdivujú diela majstrov.

Ja väčšinou hľadám obrazy barokových a romantických krajinárskych maliarov. Hľadám obrazy krajiny, akú už asi v skutočnosti u nás nenájdem, obrazy pôvodnej krajiny. Hodiny stojím pred prácami barokových a romantických krajinkárov, ktorí sa snažili uchopiť a namaľovať krajinu takú, akou v skutočnosti naozaj bola. Stojím a hľadím na práce starých majstrov, ktorí hľadali a snažili sa vyjadriť estetickú krásu a harmóniu prostredia, ktoré sa rozprestieralo za mestskými hradbami. Snažím sa vidieť staré krajiny ich očami, fascinovanými krásou, dynamikou a nespútanou silou prírody. Na obrazoch holandských a anglických majstrov vidím divoké rieky a horské potoky, strmé štíty hôr, skaly, prastaré stromy, nekonečné lesy… Na obrazoch maliarov z Karpatskej kotliny hľadám koscov, ktorí sa smädní skláňajú k prameňu na kraji lesa, odraz mesiaca na hladine rybníkov, pastierov napájajúcich svoje stáda a ranné hmly nad riečnymi zákrutami.

Toto je krajina, aká tu bola pred tým, než všade prenikli drevorubači, baníci, kombajnisti, stavitelia miest, ciest, priehrad a lepších zajtrajškov. Tí ukradli krajine tvár, ale čo je horšie, aj dušu. Do hôr sa zahryzli bane a kameňolomy, lesy začali rednúť, polia sa premenili na továrne na obilie, krajinu pretkali cesty a diaľnice, rieky boli narovnané, prehradené a uväznené do umelých korýt. Malé jazierka, močiare a mŕtve ramená riek vysušili a rozorali.

Neskôr sa bane začali zatvárať, holoruby sa obmedzili, polia a pasienky často zarástli burinou, a rieky si opäť začali hľadať svoje prirodzené korytá. Tá ideálna, arkádska krajina, tá však už takmer zanikla. Krajina sa stala nevyváženou, nestabilnou a často aj škaredou.

Najviac na to doplatili lesy a rieky, potoky, jazierka a rybníčky. Voda z krajiny zmizla, zmizli nekonečné lužné lesy, močiare a vody Medzibodrožia, Poiplia a Žitného ostrova, zmizli dedinské rybníčky, močidlá konope, meandrujúce rieky a potoky. A táto voda nám chýba – nielen fyzicky, ale aj duševne. Je dobre známe, že charakter prostredia – a teda aj okolitej krajiny – formuje charakter a psychiku ľudí.

Hovorí sa, že doba je rýchla, každý chce všetko ihneď. Preto si ľudia všetko fotia a filmujú, aby sa „nezdržiavali” pomalým vnímaním. Ja si však vždy spomeniem na slová svojho bývalého kolegu, ktorí mi opisoval svojho otca, horolezca, ktorý si nosil so sebou maliarske náčinie. Na vrchole hory si rozložil náčinie, pomaly vstrebával okolitú krajinu a potom ju namaľoval.

Skúste to niekedy, nájdite si svoju ideálnu krajinu a namaľujte si ju. A potom urobte niečo pre to, aby ostala aj naďalej takou, akú ste ju videli pri maľovaní.

Štefan Szabó


Komentáre