Život bohatý, život chudobný
Každý si zo svojich ciest prináša niečo iné. Ja si okrem spomienok na krajinu vždy prinesiem príbehy ľudí. A tie mi potom pomáhajú trochu lepšie pochopiť tento svet.
Cestou k Džabal Tubkal, najvyššej hore Atlasu, stojí maličká osada s niekolkými domami. Vo výške takmer 3000m n. m. tu už prakticky nič nerastie, len maličké kamerunské kozy hľadajú trsy suchej trávy. Pri cestičke stojí prístrešok. Ťažko ho nazvať domom. Počas sezóny v ňom býva Omar, ktorý tu má obchodík s ručnými výrobkami. Pozve nás na čaj, ukazuje mi, ako sa viaže turban, hrdo rozpráva o svojich deťoch a rodine dole v dedine. V zime sprevádza skialpinistov, v lete predáva v obchodíku. Vraví mi: „Keď si odo mňa niečo kúpiš, budem šťastný. Keď si nekúpiš nič, aj tak budem šťastný. Ja som šťastný vždy.”
Posledný večer pred odletom z USA sme spali u kamarátových príbuzných, navonok príjemných manželov pôvodom z Košíc. Večer sedíme pri neodmysliteľnom barbecue, na návštevu prišiel aj ďalší košický emigrant. Rozprávajú svoje príbehy: „Keď sme sa pred deviatimi rokmi rozhodli odísť do Ameriky, náš starší syn mal 17 rokov. Povedal že s nami nepôjde… Ostal doma, odvtedy sme ho nevideli, teraz žije v Prahe. Veľmi nám chýba. Ešte tento rok by sme tu chceli ostať, nech ešte niečo zarobíme.” Okolo polnoci prichádza domov asi jedenásťročná dcéra. Bola „niekde s kamarátkami”. Neviem, čo povedať. Myslím si, že už tam ostanú navždy.
Na úpätí Krymských hôr, cestou k Velkému kaňonu, je jazierko s lavičkami a ohniskami. Okrem nás tu posedávajú ukrajinskí, ruskí a tatárski výletníci. Je tu taká domácka atmosféra, akú si pamätám zo svojich detských čias. Blízko nás sedí rozvetvená rodina zeleninárov odniekiaľ od Donu. Je ich veľa, samí bratranci, sesternice, ujovia, tety. Pozývajú nás k stolu, ktorý sa prehýba od domácich dobrôt – nakladané baklažány, papriky, paradajky, melóny a samozrejme vodka, ktorú po piatom poháriku už musíme nenápadne vylievať pod stôl, lebo domácim naozaj nestačíme. Trocha so závisťou pozorujem, akí sú títo jednoduchí ľudia spokojní a asi aj šťastní. Nakoniec nás naložia do starej Lady a odvezú bližšie k cieľu.
Sedím vo veľkej pracovni na univerzite v Lausanne. Nikto sa s nikým nerozpráva, ráno sa pozdravíme a tým to končí. Všetci sústredene pozerajú na obrazovku počítača. Prichádza „môj” profesor. Je večer, takže asi práve dorazil zo svojej prvej práce. Býva s manželkou v luxusnej „dedine” pri Ženevskom jazere, s výhľadom na Mont Blanc. Jediná dcéra študuje bankovníctvo v Japonsku, kde sú „tí najlepší”. Vo svojom dome má všetko. Aspoň mi nič nenapadá, čo by nemal… Vstáva skoro ráno, sadne do auta a cestuje 70km do Ženevy, kde pracuje ako bankový úradník. Večer po piatej sadne do auta a pokračuje 80 km do Lausanne, kde je profesorom na štvrtinový úväzok. Okolo desiatej večer prichádza domov. Vrátane sobôt. Profesor prichádza ku mne, nervózne si prezerá článok, ktorý píšem a vraví: „Daj tam nejaké pekné počítačové obrázky, to je najdôležitejšie, zvyšok nikoho nezaujíma.” Strnulým krokom odchádza. Ten článok som nikdy nedokončil.
Tieto štyri krátke príbehy hovoria o tej istej téme – o zdrojoch a spôsobe života. O tom, ako sa dá vyžiť aj so skromnými zdrojmi a nedá ani s bohatstvom. Vždy je to o nárokoch, s ktorými hospodárime. Prognózy hovoria, že nerastné suroviny budú ubúdať, rovnako čistá voda, úrodná pôda či ryby v oceánoch. A ľudí bude zrejme stále viac. Z ktorých príbehov si vezmeme príklad? Veríme, že vám Ďalekohľad pomôže pri hľadaní odpovede.
Štefan Szabó