Príbeh krajiny, alebo krajina ako príbeh
O krajine ako takej by každý z nás dokázal vyrozprávať svoj vlastný príbeh. Príbeh o prvom bozku pod čerešňou, o prvej zlomenej ruke, o víťazstvách i prehrách, o výstupoch aj pádoch, o tom, ako muž spoznal ženu, či ako išlo vajce na vandrovku. Všetky tieto príbehy by odhalili závislosť príbehov ľudí a príbehu krajiny.
Keď som rozmýšľala nad týmto číslom ĎalEKOhľad-u, povedala som si, že každý z nás si tú svoju krajinu predstavuje inak. Na jednom blogu som pred časom čítala článok o tom, že jej príbeh píšu jej občania Autor samozrejme ponímal krajinu z pohľadu štátu. Ja som si ale pri čítaní tohto článku uvedomila, že by sme na to mali nazerať aj z inej strany.
V 60. rokoch 20. storočia prišiel vedec, klimatológ a chemik James Lovelock s teóriou, ktorú nazval podľa gréckej bohyne – Gaia. V tejto teórii (vo veľmi zjednodušenom ponímaní) hovorí o Zemi ako o živom orga- nizme. Pokiaľ dokážeme aj my vnímať krajinu okolo seba ako jedinečnú entitu, potom už nehovoríme o príbehu, ktorý rozprávajú ľudia, ale o samostatnom príbehu krajiny. Podľa mňa by príbeh krajiny začínal asi takto: „…kde bolo tam bolo, bola raz jedna krajina… Rozprestierala sa naľavo, napravo, vpredu aj vzadu a vlastne všade, kde len ľudské oko dohliadlo. A nie len tam. Stretávali sa v nej všetky národy sveta, všetkých farieb pleti a každého vierovyznania A jej to nevadilo….” A potom by krajina rozpovedala svoje príbehy.
Jedným z týchto príbehov by bol určite aj článok Zuzany Gallayovej a Silvie Szabóovej „Krajina je obrazom ľudí, ktorí ju obývajú”. Práve tieto dve úžasné autorky sa vo svojom príspevku zamýšľajú nad otázkou, či má krajina svoju osobnosť, či má pamäť, či to, ako do nej zasahujeme, ju ovplyvňuje. Dozviete ako po nej kráčať a správne „čítať” jej knihu.
V ďalších článkoch si prečítate, ako ekologické poľnohospodárstvo zvyšuje biodiverzitu našich polí, objavíte svet landartu, zistíte, kde môžete ísť so žiakmi na koncoročný výlet a dozviete sa zaujímavosti zo Zelených škôl.
Každý z nás je súčasťou krajiny. To, ako sa správame k svojmu okoliu, je odrazom zrkadla našej duše. Keď si my sami spravíme „poriadok” v sebe, dokážeme to preniesť aj navonok a prispieť svojou troškou do príbehu krajiny. Skúste sa chvíľu zastaviť a premyslieť si svoj príbeh spätý s krajinou. Napíšte si ho na papier, alebo ho len tak niekomu povedzte, či ho nechajte znieť vo svojom srdci. A buďte pyšní na spätosť s touto živou „bytostbu”.
Za všetkých ľudí, ktorí sa podieľali na tomto čísle ĎalEKOhľadu, Vám prajem príjemné chvíle strávené pri jeho čítaní. Sadnite si niekde do prírody, nájdite si chvíľku pre seba a užite si to.
Miroslava Piláňková
pilarikova@zivica.sk