foto: lidl.sk

1. Reduce (minimalizuj)
2. ReUse (znovupoužívaj)
3. ReCycle (recykluj)

… je v modernej ekopedagogike (environmentálnej výchove, vzdelávaní a osvete) uznávaný rebríček priorít v téme Odpady. Riešenie problematiky odpadu je náročný problém, ktorého efektívne, ekonomické a environmentálne riešenie začína dôslednou prevenciou, tzn. predchádzaním ich vzniku (je to prvý a základný krok). Až na druhom a treťom mieste má zmysel riešiť znovupoužívanie a recykláciu odpadov.

Pojmy “Reduce”, analogicky “minimalizácia odpadu“, či “predchádzanie vzniku odpadov” úzko súvisia aj so základným cieľom environmentálnej výchovy, ktorou je vedomá skromnosť. Teda postoj, charakteristický zručnosťou uvedomelého znižovania spotreby (napríklad nenakupovaním zbytočných obalov, uprednostnením pitnej vody z vodovodu pred akýmikoľvek, často aj nezdravo sladenými a prifarbovanými balenými nápojmi) a rozumovo podložený vedomosťami o neudržateľnom náraste odpadov a o ich vplyve na životné prostredie a zdravie ľudskej populácie. Podpornou a nevyhnutnou zručnosťou je aj kritické a slobodné myslenie napríklad pri konzumácii všadeprítomnej reklamy, vďaka čomu by sme mali byť dostatočne odolní voči rôznym marketingovým kampaniam a spotrebiteľským súťažiam, ktorých jediným cieľom je predať viac, čiže zvýšenie spotreby.

Pri téme recyklácia je nevyhnutné presvedčiť (a motivovať) občanov a budúcich občanov o jej zmysle. Teda jednoznačne vysvetliť nielen prečo, ako a kde treba triediť odpad, ale aj čo sa s odpadom stane po jeho vytriedení/vyseparovaní, čo a kde sa z vytriedenej suroviny vyrába (napríklad že PET fľaše sa spracovávajú na regranulát, ktorý sa sčasti na Slovensku, ale sčasti aj na druhom konci sveta finalizuje na nové PET fľaše, rôzne výlisky alebo na izoláciu, ktorou sa zatepľujú zimné bundy či spacie vaky). A treba aj pravdivo informovať, že množstvo čistých vytriedených/vyseparovaných surovín z odpadov je aj zaujímavým obchodným artiklom.

Mnohé doterajšie kampane na triedenie odpadov neboli dostatočne efektívne práve preto, lebo iba apelovali “separujte odpady”. Z praxe vieme, že nepomáha ani forma rôznych súťaží v triedení odpadu (typu trieda/škola, ktorá vyseparuje najviac odpadu, bude odmenená – čo môže byť v dlhodobom horizonte motivujúce pre jedného výhercu, ale demotivujúce a teda kontraproduktívne pre všetkých ostatných súťažiacich). Overené výsledky sú iba v prípade koncepčného systému triedenia odpadu v niektorých obciach, ktoré išli cestou dôkladného informovania verejnosti, doplneného ekonomickými výhodami (zjednodušene platba iba za nevytriedený odpad, v zákone o odpadoch pod pojmom “množstvový zber odpadu”) a prísnou kontrolou.

Takto sú postavené priority témy Odpad aj v Prierezovej téme Environmentálna výchova, ako ju školám predpisuje platné znenie Štátneho vzdelávacieho programu. Aj podľa Pedagogicko-organizačných pokynov na školský rok 2013/2014 majú školy “rozvíjať environmentálnu výchovu a vzdelávanie ako súčasť rozvoja osobnosti detí a žiakov zameranú najmä na vedenie k uvedomelej spotrebe zdrojov, povedomia v oblasti separácie odpadov, na vytváranie správnych postojov a správania detí a žiakov k životnému prostrediu, na prevenciu pred znečisťovaním a poškodzovaním životného prostredia”.

Ekopedagogická verejnosť preto prijala s prekvapením zverejnenú informáciu o podpísaní memoranda medzi vedením Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR a obchodným reťazcom Lidl o vyhlásení SPOTREBITEĽSKEJ súťaže „Ekohra“. Táto iniciatíva je v priamom rozpore so súčasným poňatím environmentálnej výchovy a vzdelávania a s cieľmi Prierezovej témy Environmentálna výchova. Deklaruje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR memorandom svoj záujem oficiálne podporovať prostredníctvom škôl marketingové kampane, spotrebiteľské súťaže a konzumný životný štýl? Poslanie škôl nevidíme vo zvyšovaní ziskov obchodných reťazcov prostredníctvom spotrebiteľských súťaží – tie absolútne nepatria na pôdu vzdelávacích inštitúcií.

Súťaž “Ekohra” bola navyše (ako každá spotrebiteľská súťaž) sociálne nespravodlivá voči školám s menším počtom žiakov (ktoré sú z pohľadu menšieho počtu žiakov a ich rodinných príslušníkov v konkurenčnej nevýhode oproti školám veľkým), voči školám v menších obciach (kde sa produkuje menšie množstvo plastových fliaš) či voči školám v oblastiach s nižšou kúpyschopnosťou svojich obyvateľov.

Priebeh a výsledky súťaže dali jej kritikom za pravdu.

Obchodný reťazec si šikovne urobil reklamu, prilákal do svojich obchodov zákazníkov – jeho konanie bolo pochopiteľné a legitímne. Škoda len, že viac prostriedkov neinvestovali do cien zapojeným školám a menej do bilboardovej, televíznej a rozhlasovej reklamy – mohlo byť tých ihrísk odhadom niekoľkonásobok.

Pozitívom je aj ukážka, že zber plastových fliaš v obchodoch JE možný. Žiaľ obchodný reťazec s dátumom ukončenia “ekosúťaže” ukončil aj možnosť odovzdávania plastových fliaš v svojich prevádzkach. Pre mnohých to bolo sklamanie, nakoľko súťaž bola chápaná ako kampaň, ktorou chce reťazec dať na známosť, že ako prvý na Slovensku v záujme ochrany životného prostredia zavádza časovo neobmedzený zber plastových fliaš. Jednorazovosť akcie je o to nesystémovejšia.

“Ekosúťaž” bola nevýchovná aj z iného dôvodu: obce v spolupráci s výchovnými inštitúciami investovali a investujú veľké úsilie do toho, aby sa v obciach separoval odpad, vrátane plastového. Sú na to vytvorené systémy zberu a odvozu plastov na ďalšie triedenie a recykláciu. Keď do takýchto zavedených systémov zasahujú nesystémové aktivity o ceny, jednak sa tým komplikuje prevádzka a najmä – samotných občanov to k systémovému triedeniu odpadov demotivuje – keď to nie je o ceny, nebudú sa snažiť… Napokon aj predstavitelia Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS) túto súťaž kritizovali, z uvedených dôvodov.

Smutno-smiešne boli (a sú) aj príbehy – svedectvá z niektorých škôl a obcí, spojené s touto súťažou:

• niektoré školy motivovali svojich žiakov k prinášaniu plastových fliaš jednotkami, tj. v podstate si žiaci mali možnosť nakúpiť dobré známky… – je to legálne?;
• inde boli naopak žiaci nútení sa zapájať pod hrozbou poznámky… (a to nehovorím o nátlaku formou verejného porovnávania, ktoré rodiny – počtom prinesených fliaš – školu podporili viac, ktoré menej a ktoré vôbec…);
• niektoré školy a ich pedagógovia boli dokonca ochotní už znehodnotené, stlačené plastové fľaše nafukovať pumpičkou, aby ich mohli odovzdať! (často zrejme na úkor svojich vyučovacích povinností);
• najparadoxnejší jav nastával (nie ojedinele), keď škola či rodičia navštívili zberný dvor v obci, kde už boli plastové fľaše vyseparované z komunálneho odpadu – tieto fľaše zobrali, nafúkli ich, odniesli odovzdať do Lidl-u… a Lidl ich opätovne odovzdal do toho istého zberného dvora (množstvo fliaš sa takto mohlo “otočiť” aj viackrát…).

Na záver si dovoľujem napriek všetkému uvedenému úprimne zablahoželať školám, ktoré boli úspešné a získali vytúžené ihrisko. Cením si na ich víťazstve najmä fakt, že ich úspech rátaný počtom vyzbieraných plastových fliaš by nebol možný bez úzkej a masívnej spolupráce s komunitou rodičov, občanmi obce, či v mnoha prípadoch bez kolegiálnej pomoci iných škôl v obciach či mestách.

Najviac si však cením postoj škôl, ktoré sa do “súťaže” nezapojili. Najmä z prostredia škôl, zapojených do programu Zelená škola, zaznievali jasné a podložené argumenty proti účasti v danej “súťaži”, v zmysle: “nezapojili sme sa, spotrebiteľské súťaže nepodporujeme, nepatria na pôdu škôl; učíme žiakov odpad minimalizovať, nie vytvárať…“.

Mgr. Richard Medal
predseda siete Špirála