Anotácia príspevku MUDr. Juraja Mesíka. Zaznelo na Konferencii siete environmentálne-výchovných organizácií ŠPIRÁLA “Nové výzvy v environmentálnej výchove 2014″ v decembri 2014 v Banskej Štiavnici.
Výchova pre čas veľkej krízy
Koncept a obsah environmentálnej výchovy sa v podmienkach Československa začal hlbšie rozvíjať niekedy v 70-80-tých rokoch a dodnes do značnej miery reflektuje vtedajšiu úroveň poznania a vnímania environmentálnych problémov.
Hlavným zmyslom environmentálnej výchovy – ak mu správne rozumiem – bolo vzdelať a vychovať generáciu ľudí, ktorí budú chápať dôsledky svojho správania, rozhodnutí a životného štýlu na prírodné aj umelé prostredie a na základe tohto poznania budú svoje správanie významne modifikovať tak, aby predstavovalo čo najmenšiu environmentálnu záťaž, naučiť ľudí “zľahka kráčať po Zemi”.
Takto poňatá environmentálna výchova v uplynulých dvoch dekádach nevyhnutne narazila na limity možností pedagogického pôsobenia – tak, ako na ne v dejinách narazila povedzme aj omnoho intenzívnejšie a monopolne presadzovaná náboženská výchova, ktorá neurobila zo stredovekých ani moderných ľudí svätcov a anjelov, alebo v menej vzdialenej minulosti nepremenil školský systém Slovákov ani Čechov na nadšených budovateľov socializmu.
Napriek tomu, že po zložitých “peripetiách” sa environmentálna výchova stala oficiálnou súčasťou školského aj mimoškolského vzdelávania, len malá časť príslušníkov mladej generácie si skutočne osvojila jej posolstvo a snaží sa prispôsobiť mu svoj životný štýl.
Príspevok tejto malej skupiny by nebolo správne bagatelizovať, ale na zastavenie trendov nestačil. Nestačil o to viac, že Keď v roku 1972 vyšla správa Rímskeho klubu “Limity rastu”, jej autori predpokladali, že pri zachovaní vtedajších trendov čerpania surovín a intoxikácie prostredia našimi “metabolitmi” narazí ľudstvo niekedy začiatkom 21. storočia na limity svojho ďalšieho rastu.
Od tej doby stúpol počet ľudí na Zeme dvojnásobne a spotreba prírodných zdrojov ešte viac. Správa síce upútala pozornosť intelektuálov, ale svoju varovnú funkciu nesplnila. Ekonomický a politický mainstream ju mentálne inkorporoval do idey “trvalo udržateľného rastu, ktorý, napriek tomu, že sa v podmienkach uzavretého fyzikálneho systému ako je planéta Zem jedná o zjavný oxymoron, sa stal mantrou demokratických politikov na celom svete a stal sa aj súčasťou environmentálnej výchovy. Ponúkol totiž populisticky atraktívnu ideu možnosti neustáleho – “udržateľného” - rozvoja chápaného ako rast spotreby a bohatstva.
Súčasné vedecké poznanie, kvantitatívne analýzy aj prírodné a ekonomické reálie neúprosne ukazujú na to, že naša globálna civilizácia bude už za života dnešných generácií s limitmi rastu veľmi tvrdo konfrontovaná v dôsledku rýchlo progredujúcich zmien klímy, blížiaceho sa zlomu v globálnej produkcii ropy a neskôr aj uhlia a plynu (ktoré dnes ľudstvu poskytujú 87% primárnej energie), poklesu hladín podzemnej vody vo viacerých kľúčových regiónoch sveta (India, Čína, USA), rastu potravinovej ne-bezpečnosti, pokračujúceho populačného rastu, deštrukcie prírodných ekosystémov a vymierania druhov, acidifikácii oceánov a mnohých ďalších faktorov, ktorých tlaku bude ľudstvo vystavené naraz.
Zastavenie alebo zvrátenie veľkej časti týchto trendov nie je v časovom horizonte ľudských životov už možné.
Ak nosnou ideou environmentálnej výchovy tak ako ju poznáme dnes bolo zvrátiť cez vzdelávanie a výchovu vývoj, potom do budúcnosti by ňou mala byť podpora schopnosti adaptovať sa na meniace podmienky – na “revanš Gaie”, slovami Jamesa Lovelocka – a, v extrémnych situáciách, schopnosti prežiť a zachovať viac-menej nesporné výdobytky našej civilizácie pre budúce generácie.