Pred skoro dvoma rokmi som sa zúčastnila návštevy na jednej základnej škole. Vstúpila som do triedy a zbadala niečo, čo sa ma naozaj hlboko dotklo. Žiaci sledovali na interaktívnej tabuli video o tom, ako rastie mrkva. Nikto v triede sa nad tým nepozastavoval a vyzeralo to ako bežná prax. V tom momente mi pred očami prebehla jedna silná spomienka…. ako štvrtáčka bývajúca v mestskom paneláku a s babičkou v Bratislave som až v tomto veku po prvýkrát zažila pocit zrodenia. Podarilo sa mi totiž vypestovať svoju vlastnú prvú mrkvu. Bola nerovná, špinavá, dosť divná – ale bola moja. Sama som ju zasadila, polievala, plela a vypestovala. Bol to naozaj veľmi silný zážitok. A toto všetko som zažila v škole v rámci predmetu pestovateľské práce.

Ako som tak sledovala žiakov pri technickej vymoženosti akou je interaktívna tabuľa, všimla som si, že ani jeden z nich nemal v očiach zápal nadšenia z práve vypestovanej mrkvy. A tak som sa začala zaujímať. Napriek tomu, že sa snažím školstvo skôr podporovať ako kritizovať musím priznať, že učebnica k predmetu Svet práce (dnešná verzia našich pestovateľských) ma dostala. Monokultúrny trávnik, cudzokrajné rastliny či aranžovanie kvetov totiž nevyzerá ako nástroj na zlepšovanie vzťahu detí ku krajine. A tak sme vymysleli projekt Záhrada, ktorá učí. Po starostlivom prieskume sme zistili, že väčšina škôl, s ktorými spolupracujeme, svoje záhrady totiž kosí, hrabe, upravuje, strihá, skrášľuje… Ale máloktorá v nej aj učí. Občas sa žiaci po nej síce prejdú, niektorí možno poznajú stromy v nej. Učitelia väčšinou neuvažujú o pozemku školy ako o veľkej učebnej pomôcke.

A tak som pyšná na to, že po skoro dvoch rokoch sa dostáva na svetlo sveta toto číslo ĎalEKOhľadu so zameraním na Záhradu, ktorá učí. Aj my sami sa máme ešte stále čo učiť, ale som rada, že prvé kroky už máme za sebou. Pevne verím, že Vás táto téma zaujme ako mňa a ukáže Vám nový rozmer bežnej školskej záhrady.

Miroslava Piláriková
CEEV Živica, pilarikova@zivica.sk